Ukážka

Kapitola Nový tábor

Preneste sa do temného obdobia, kde sa česť merala mečom a vernosť bola otázkou života a smrti.

Prečítajte si úryvok z historického románu Tieň Osmanskej ríše: Medzi dvoma svetmi a vstúpte do sveta, kde jediná chyba mohla stáť človeka všetko.

Nový tábor

...

Túto noc dostal Zamír rozkaz udržiavať oheň v jednom z táborových ohnísk, aby nevyhasol. Jeho teplo zohrievalo skupinku neferov spiacich okolo neho.

V tábore horelo niekoľko ohnísk. Ku každému bol priradený holub, ktorý sa oň musel starať.

Zamír si vyzliekol košeľu, pod ktorou sa skrývalo mladé, pevné, vyšportované telo. Chrbát si zakryl kožou a sadol si k ohnisku do tureckého sedu.

Hodiny ubiehali a naokolo bolo počuť iba húkanie sovy a zavíjanie vlkov pachtiacich po koristi. Sem-tam sa mihol netopier naháňajúci otravný hmyz. Praskajúce vetvičky v ohni hrali monotónnu melódiu, pri ktorej Zamírovi pomaly klesali viečka.

Únava ho už takmer premohla, keď ho prebralo zvláštne ticho. Sovy stíchli a aj vlci sa akoby vytratili z lesa.

Spozornel a postavil sa. Svetlo ohňa ho oslepovalo, no napriek tomu na okraji tábora videl siluety dvoch mužov – janičiarov na stráži.

Chvíľu postál a sledoval okolie. Nič sa nedialo, a tak si znova sadol na deku.

Po chvíli opäť pozrel na okraj tábora. Janičiari tam už neboli.

Kde sú tí dvaja? spytoval sa sám seba.

Poobzeral sa dookola, či sa nepremiestnili niekam inam. Nikde ich nevidel.

Zohol sa po luk a šípy. Vtom začul svišťanie tetív z natiahnutých lukov.

Šípy sa predierali vzduchom, hľadali svoj cieľ.

Ak by sa nezohol, našli by aj jeho.

Všetky stráže a strážcovia ohňa, okrem neho, popadali k zemi.

Zamír zakričal z plných pľúc: "Poplach! Útočia na nás!"

Janičiari sa po Zamírovom varovaní prebudili zo sna a okamžite vyskočili na rovné nohy so zbraňami v rukách.

Vtom prišla druhá salva.

Ďalšie mŕtve a ranené telá pokryli lúku.

V tej tme nič nevidel. Nedokázal určiť, kde sa útočníci skrývajú. Vedel však, že oni ich vďaka svetlu z ohnísk vidia dokonale a on s ostatnými sú pre nich ako pohyblivé terče na strelnici.

Strhol kožu, ktorú mal prehodenú cez chrbát, a zakryl ňou ohnisko.

Oheň sa udusil a zmenil sa na hustú dymovú clonu.

V tábore vypukla panika. Neferi bezhlavo utekali na všetky strany.

Zamír konečne zbadal to, čo chcel – siluety postáv, ktoré sa krčili za kríkmi.

Nasadil šíp na luk, natiahol tetivu a zamieril. S presnosťou orla si jeho šíp našiel svoju korisť. Útočník to schytal rovno do srdca.

Vzápätí siahol po ďalšom šípe, natiahol a ani tentoraz sa nemýlil.

Úspech ho povzbudil. Pozrel sa okolo seba na pobehujúcich janičiarov.

"Tam sú, strieľajte!" skríkol tak nahlas, ako vládal, opäť natiahol luk a vystrelil.

Niektorí spolubojovníci, ktorí si zachovali chladnú hlavu a duchaprítomnosť, urobili to isté, čo Zamír.

Schytili luky, zahasili ohne a zasypali nepriateľov spŕškou šípov.

Hŕstka útočníkov nemala proti koordinovanej obrane početných jednotiek v tábore šancu, a tak sa v tme potichu stiahla.

Boli ako duchovia. Nenápadne prišli, zabili niekoľko desiatok janičiarov a rovnako rýchlo, v tichosti, zmizli.

...

Čorbači Besim si zavolal Zamíra do veliteľského stanu.

Vyzeral rozčúlený a nesvoj. Prešľapoval z nohy na nohu, rukou sa opieral o drevený stôl pred sebou. Nočný útok ho očividne prekvapil a zneistil.

Okrem nich bol v stane aj Besimov zástupca a zároveň jeho pravá ruka – odabaši Murad.

"Čo si o sebe myslíš, koza?!" kričal Besim ako zmyslov zbavený.

Tenká látka stanu nemala šancu utlmiť jeho rev, a tak sa okolo začali zhromažďovať zvedaví janičiari, ktorí načúvali každému slovu.

Zamír stál oproti Besimovi a čakal, čo z neho vyjde.

"Čo to bolo v noci? Myslíš si, že si čorbači? Ako sa opovažuješ vydávať rozkazy?!" vyštekol Besim, no na odpoveď nečakal a vzápätí pokračoval.

"Na to som tu ja! Za svoju opovážlivosť a za to, že si nás nevaroval včas pred útokom, budeš desať dní zatvorený v klietke na samotke! Už som ti ju nechal vyrobiť.

Tam hore, na kopci – nech máš pekný výhľad na nás a my na teba," zasmial sa škodoradostne.

Zamír sa nestačil diviť. Tieto slová ho sklamali.

Pravdupovediac, čakal skôr pochvalu za to, čo v noci vykonal a nie trest.

V Besimových očiach bol však len čiernou ovcou rodiny. Nech sa snažil akokoľvek, vždy ho skôr vykričal a potrestal, než pochválil.

"Nevydával som rozkazy! Mojou úlohou bolo udržiavať oheň. Na stráženie tu boli iní! Môžete byť radi, že som vás varoval aspoň ja!" bránil sa Zamír.

Dnes už nemienil byť ticho ako naposledy. Chcel, aby ho bolo počuť a svoju nespokojnosť plánoval dať patrične najavo.

Bolo mu jedno, že stojí pred čorbačim. Povedal by, čo si myslí, aj keby pred ním stál samotný sultán.

Besima išlo roztrhnúť od jedu.

Nedokázal prežiť fakt, že sa v noci Zamír vyznamenal, zatiaľ čo on sa skrýval vo svojom stane a čakal, kým bude po všetkom.

"Ako sa opovažuješ mi protirečiť?!" zreval čorbači.

"Tak teda za svoju opovážlivosť a drzosť budeš desať dní bez jedla! Murad, odveď ho!" rozkázal.

Murad, muž v stredných rokoch, chytil Zamíra za plece a vyviedol ho von zo stanu.

Spoločne kráčali do kopca, až kým sa nezastavili pri klietke, ktorú nechal Besim postaviť.

"Odovzdaj zbrane a vyzleč sa! Nebudeš tu robiť hanbu svojej uniforme!" prikázal mladému holubovi.

Zamír si pomaly rozopol a stiahol z tela svoju janičiarsku uniformu.

Bola to len látka. Len červená látka. A predsa mal pocit, akoby odovzdával posledný kus svojej cti.

V spodnom prádle vošiel do klietky hanby, aby si odpykal svoj trest.

Všimol si však správanie janičiarov. Ich vyhýbavé pohľady hovorili za všetko. Nikto sa nesmial.

Dobre si uvedomovali, že to bol on, kto v noci zorganizoval obranu – a tým zrejme viacerým z nich zachránil život.

Navonok bol ponížený, no v duši cítil úľavu a pokoj.

Bol na seba hrdý. Postavil sa čorbačimu nebojácne, aj keď vedel, že sa mu to môže kruto vypomstiť.

Chcete sa ponoriť do príbehu odvahy, zrady a boja o česť? 

Objavte Zamírov osud v knihe Tieň Osmanskej ríše: Medzi dvoma svetmi.